Odhliadnúc od toho smrkania, bola skúška vcelku v pohode, vedel som skoro všetko a nemám strach že som ju nespravil, aj keď tá možnosť je tu vždy, ovšem optimista ako ja ju nikdy nepripúšťa a potom je sklamaný. Tak sme sa stretli pred školou, pokecali čo a ako, a vybrali sme sa späť na kolej.
Hovorili sme si, ako budeme robiť veľké nič, že si konečne oddýchneme, pustíme si nejaký dobrý, dlhý, zaujímavý film a realita pre nás prestane existovať. Plán dokonalý, skutočnosť odlišná. Vďaka môjmu indexu sa opäť prejavila nádcha, chrípka alebo čo ma to chytá, a som zase tam kde som bol. O to ale nejde, to je moja blbosť a môžem si za to sám. Keď sme vystúpili z metra a išli okolo trafiky, tak ma napadlo či už nemajú náš obľubený magazín tak som navrhol, nech sa ideme pozrieť. On na to reagoval vetou "Ješte né, dyť je teprv patnáctýho", chvíľu sme obaja ticho kráčali dalej, a potom nás napadlo, že nieje ešte len 15. ale už, že ten čas tak neskutočne rýchlo prešiel, a letí dalej.
Kde je všetok ten čas, kde sa stráca ? Uplne ma to štve, vždy keď sa deje niečo pekné, niečo keď je človek štastný, keď sa cíti ako by práve on bol jediným štastným na zemi čas uteká ako o život, a keď má človek hlavu plnú starostí, a cítí sa fakt zle, tak proti nemu hrá ešte čas, ktory, nie a nie sa pohnúť. Jediné čo nám necháva sú spomienky..
